Skúška: Bakteriológia

Streptokoky. sú grampozitívne koky usporiadané v retiazkach. majú striktne aeróbny metabolizmus. sú výborne citlivé na aminoglykozidy. aminoglykozidy pôsobia na streptokoky v kombinácii s betalaktámami. typizujú sa podľa polysacharidovej substancie v bunkovej stene. všetky streptokoky sa dajú typizovať podľa Lancefieldovej. v mikroskopickom preparáte tvoria zhluky G+ kokov. ich diagnostickou pôdou je krvný agar. všetky sú súčasťou mikrobioty zdravého človeka. dokážu získať ATP pri fermentačných reakciách.

Streptococcus pyogenes môže spôsobiť. zubný kaz. tonzilofaryngitídy. erysipelas. endocarditis lenta. prevažnú väčšinu infekcií dolných močových ciest. reumatickú horúčku. impetigo. epidemické meningitídy u detí. šarlach. flegmóny operačných rán a popôrodné infekcie.

Reumatická horúčka (RH) a postreptokoková akútna glomerulonefritída (GN). RH je dôsledkom infekcie Streptococcus pyogenes (skupina A). RH vzniká po infekcii všetkými beta-hemolytickými streptokokmi. GN môže vzniknúť aj po infekcii kože vyvolanej Streptococcus pyogenes. pri ochorení je zvýšená hladina ASLO. RH vzniká len po tonzilitíde alebo faryngitíde vyvolanej Streptococcus pyogenes (A). vznikajú v prvom týždni po vzniku streptokokovej infekcie. kauzálnou liečbou je PNC, ale len vo vysokých dávkach. ochorenie najčastejšie postihuje deti vo veku do 3 rokov. vzniká pravidelne u bezpríznakových nosičov streptokokov. RH patrí medzi autoimúnne ochorenia.

Postinfekčné následky streptokokových infekcií sa laboratórne vyšetrujú. kvantifikovaním antistreptolyzínu O v sére pacienta. kvantifikovaním ASLO v moči pacienta pri akútnej postreptokokovej glomerulonefritíde. kultiváciou moču pacienta s akútnou postreptokokovou glomerulonefritídou. kvantifikovaním antistreptolyzínu S v sére pacienta. stanovením pyrogénneho exotoxínu v sére pacienta. zisťovaním sedimentácie erytrocytov (pomocné vyšetrenie). stanovením antistreptodornázy (antideoxyribonukleázy B) v sére pacienta. stanovením hladiny CRP ako nešpecifického ukazovateľa zápalu. stanovenia protilátok proti pyrogénnemu exotoxínu. stanovením pôvodcu v synoviálnej tekutine alebo v moči pacienta pomocou MALDI-TOF.

Pre beta-hemolytické streptokoky nepatriace do skupiny A platí. beta hemolýzu na krvnom agare vyvolávajú skupiny B, C, F a G. všetky majú pozitívny CAMP-test. S. agalactiae kolonizuje vaginálnu sliznicu a rektum človeka. S. dysgalactiae sa izoluje iba od zvierat. S. anginosus kolonizuje orofaryng a urogenitálnu sliznicu zdravých ľudí. S. agalactiae je najčastejším pôvodcom novorodeneckej meningitídy. vakcína proti S. agalactiae je zahrnutá v schéme pravidelnej vakcinácie detí. S. dysgalactiae má podobné faktory virulencie ako S. pyogenes (skupina A). všetky beta-hemolytické streptokoky môžu byť pôvodcami reumatickej horúčky. S. anginosus môže vyvolať postreptokokovú glomerulonefritídu.

Streptococcus pneumoniae. základným faktorom virulencie je polysacharidové puzdro. protilátky proti puzdrovým antigénom sú protektívne. vyvoláva pneumónie imunokompetentných dospelých ľudí. je najčastejším pôvodcom otitídy v detskom veku. vyvoláva meningitídy detí a predisponovaných dospelých. je častým pôvodcom sekundárnej bakteriálnej pneumónie pri chrípke. prenáša sa transplacentálne. izolácia S. pneumoniae z horných dýchacích ciest je vždy klinicky významná. všetky kmene sú citlivé na penicilín. pneumokokové infekcie nie sú preventabilné vakcináciou.

Viridujúce streptokoky. pravidelne kolonizujú orofaryng človeka. ich dôležitým faktorom virulencie je tvorba biofilmu. vyvolávajú zubný kaz. sú významnými pôvodcami subakútnej bakteriálnej endokarditídy. na sliznici urogenitálneho traktu sa nevyskytujú. sú pôvodcami periimplantitíd. vyvolávajú tonzilitídy a faryngitídy. produkujú membranolytické toxíny. S. pneumoniae k nim nepatrí. vyvolávajú meningitídy imunokompetentných dospelých.

Enterokoky. majú nízku virulenciu a spôsobujú oportúnne infekcie. rezervoárom sú infikované zvieratá. prenášajú sa parenterálne. sú treťou najčastejšou príčinou infekčnej endokarditídy. vyvolávajú močové infekcie a prostatitídy. vyvolávajú infekcie žlčníka a iné abdominálne infekcie. vyvolávajú gastroenteritídy. vyvolávajú reaktívnu artritídu. E. faecium býva rezistentný voči ampicilínu a vankomycínu. pri enterokokovej endokarditíde je účinná monoterapia ampicilínom.

Stafylokoky. sú to grampozitívne koky v strapcoch. sú mikroaerofilné. rastú len na špeciálnych obohatených pôdach. všetky tvoria katalázu aj koagulázu. výborne tvoria biofilm. kolonizujú kožu a sliznice človeka a zvierat. sú oportúnne patogénne. prežívajú v nemocničnom prostredí. sú najčastejšími pôvodcami infekčných endokarditíd. iba zriedkavo kolonizujú intravenózne katétre a endoprotézy.

Staphylococcus aureus. vyvoláva pyogénne infekcie s tvorbou abscesov. môže vyvolať postantibiotické hnačky. môže vyvolať potravinové toxinózy. nevyvoláva toxický šok. je častým pôvodcom ranových infekcií. vyvoláva erysipelas. vyvoláva impetigo. vyvoláva subakútne endokarditídy. je častým pôvodcom nekomplikovaných cystitíd. prenáša sa priamym aj nepriamym kontaktom a kvapôčkovou infekciou.

V liečbe infekcií vyvolaných kmeňmi MRSA sú obvykle účinné. vankomycín. terapeutické fágové prípravky. daptomycín. ceftarolín. aminopenicilíny kombinované s inhibítorom betalaktamázy. oxacilín. makrolidy. linezolid. karbapenemy. etambutol.

Koaguláza-negatívne stafylokoky. vyvolávajú endokarditídy pacientov s implantovanou chlopňou. vyvolávajú periimplantitídy. sú častou príčinou katétrovej sepsy. obvykle sú všetky dobre citlivé na meticilín a oxacilín. S. saprophyticus vyvoláva primárne močové infekcie. S. epidermidis je pôvodcom syndrómu obarenej kože u novorodencov. vyvolávajú shuntové meningitídy. nozokomiálne infekcie spôsobujú len zriedkavo. pomerne často kontaminujú vzorky odobraté z kože a slizníc. vyvolávajú postantibiotické hnačky.

Bacillus anthracis. do organizmu vstupuje cez poškodenú kožu, vdýchnutím spór alebo prehltnutím. hlavným faktorom virulencie je tvorba biofilmu. má polypeptidové puzdro s antifagocytárnym účinkom. antraxový toxín má adenylátcyklázovú a proteolytickú aktivitu. vyvoláva pyogénne infekcie s tvorbu abscesov. je potenciálnym agensom pre biologické zbrane. vyvoláva nozokomiálne infekcie. všetky kmene sú citlivé na penicilín. je kultivačne náročný. kultivácia vyžaduje biologickú ochranu 3. stupňa.

Antrax. Slovensko je významnou endemickou oblasťou antraxu. najčastejším zdrojom infekcie je infikovaný človek. pri spracovaní vlny a kože infikovaných zvierat sa neprenáša. inkubačná doba antraxu je 2 až 7 dn. pustula maligna (nekrotické ložisko) je typickým prejavom kožného antraxu. pľúcna a črevná forma antraxu má vysokú letalitu. mikrobiologická diagnostika spočíva v dôkaze protilátok. v liečbe bývajú účinné fluorochinolóny, tetracyklíny, makrolidy a linkozamidy. postexpozičná profylaxia antibiotikami nie je potrebná. v prevencii sa môže použiť vakcína.

Bacillus cereus. je primárne zoopatogénny. jeho spóry kontaminujú ryžu a iné cereálie. tvorí emetický toxín a viac druhov enterotoxínov. vyvoláva samolimitujúce potravinové otravy. ním vyvolané hnačky sa liečia podávaním antibiotík. pri prevencii potravinových otráv sa používa subjednotková toxoidová vakcína. po poškodení rohovky môže infikovať oko a rýchlo deštruovať jeho štruktúry. očné infekcie sa nedajú liečiť pre nedostatočný prienik antibiotík do oka. diseminované infekcie vyvoláva iba u pacientov s podstatné zníženou imunitou. liekom voľby invazívnych infekcií sú penicilíny a cefalosporíny.

Listeria monocytogenes. je G+ fakultatívne anaeróbna palička, pohyblivá pri 4°C. rastie a množí sa aj v chladničke. vyvoláva zoonózy po alimentárnom prenose. krátkodobo môže kolonizovať črevo a vaginálnu sliznicu ľudí. vytvára enterotoxíny s adenylátcyklázovou aktivitou. prežije spracovanie potravín pasterizáciou. faktorom virulencie je membranolytický listeriolyzín a fosfolipázy. rozmnožuje sa intracelulárne v cytoplazme makrofágoch. pred listériou chránia humorálne zložky imunity a PMNL. v organizme hostiteľa je výborne citlivá na cefalosporíny.

Listéria a listerióza. ohrozuje ľudí so zníženou bunkovou imunitou. u novorodencov, starších a imunologicky oslabených vyvoláva sepsu a meningitídu. perinatálny prenos sa zatiaľ nezaznamenal. môže spôsobiť potrat alebo generalizovanú vrodenú infekciu. pravidelne sa prejaví klinicky aj u imunokompetentných dospelých ľudí. môže mať nešpecifické chrípke podobné prejavy. pravidelne vyvoláva hnačku. rutinná diagnostika listeriózy je založená na meraní titra špecifických protilátok. lieči sa cefalosporínmi III generácie. pri liečbe sa podáva ampicilín; môže sa kombinovať s gentamicínom.

Erysipelothrix rhusiopathiae I. je fakultatívne anaeróbna grampozitívna palička, ktorá netvorí spóry. vyskytuje sa endemicky. vo vonkajšom prostredí rýchlo hynie. kolonizuje vodovodné potrubie v nemocniciach. najčastejším prameňom nákazy je ošípaná. dôležitými faktormi virulencie je puzdro a neuraminidáza. vyvoláva profesionálne nákazy po kontakte so zvieratami alebo ich produktmi. prenáša sa alimentárne. môže transplacentálne infikovať plod. vyžaduje predĺženú kultiváciu na krvnom agare pri zvýšenej koncentrácii CO2.

Erysipelothrix rhusiopathiae II. do organizmu preniká cez poškodenú kožu. spôsobuje kožné lézie a artritídy priľahlých kĺbov. difúzna kožná forma môže mať systémové príznaky. môže vyvolať subakútnu endokarditídu. bežne vyvoláva atypickú pneumóniu. pre mikrobiologickú diagnostiku sa odoberajú stery z kožných lézií. hemokultúry pri sepse a endokarditíde sú pravidelne negatívne. rutinná mikrobiologická diagnostika je nepriama (dôkaz špecifických protilátok). býva citlivý na penicilín, cefalosporíny, fluorochinolóny a klindamycín. vakcinácia zvierat nie je dostupná.

Mykobaktérie. sú acidorezistentné kokovité až vláknité paličky, pozdĺžne usporiadané v zhlukoch. sú fakultatívne intracelulárne, nepohyblivé a netvoria spóry. sú citlivé na zriedené roztoky hydroxidov a na pôsobenie alkoholov. inaktivujú ich fenolové zlúčeniny a UV svetlo. majú dlhý generačný čas a pomalý rast. všetky sa dajú kultivovať na laboratórnych kultivačných médiách. vyvolávajú sapronózy, zoonózy aj antroponózy. patrí k nim iba rod Mycobacterium. všetky rastú saprofyticky vo vode a pôde a pre človeka sú oportúnne patogénne. ochorenie človeka vyvolávajú iba tuberkulózne mykobaktérie.

Mycobacterium tuberculosis. k dôležitým faktorom virulencie patria zložky jeho bunkovej steny. má generačnú dobu 18 až 24 hodín. stimuluje tvorbu tuberkulómu. vyvoláva tvorbu abscesu vyplneného hnisom. môže dlhodobo prežívať v dormantných TBC ložiskách. neaktívne mykobaktérie eradikuje pyrazínamid a bedachilín. má pomerne vysokú infekčnú dávku. má afinitu výhradne k pľúcnemu tkanivu. je vždy citlivé na rifampicín a izoniazid. malé deti infikuje iba asymptomaticky.

Tuberkulóza (TBC). prebieha ako akútna pyogénna infekcia. klinické príznaky TBC sa prejavia u väčšiny infikovaných. za febrílie, nočné potenie a chudnutie je zodpovedný priamy toxický účinok baktérie. aktivitu ochorenia odráža kožný test oneskorenej precitlivenosti. latentná TBC sa môže reaktivovať počas biologickej anti-TNF liečby. protektívna imunita je predovšetkým celulárna. podanie BCG vakcíny zabráni vzniku infekcie. jej klinický priebeh závisí od prítomnosti protektívnych protilátok. pri liečbe sa podáva kombinácia antituberkulotík. lieči sa dlhodobo (mesiace).

Pri mikrobiologickej diagnostike tuberkulózy sa využíva. semikvantitatívne mikroskopické vyšetrenie spúta na acidorezistentné paličky. dôkaz mykobakteriálnych antigénov z krvi a likvoru. dôkaz nukleovej kyseliny pôvodcu v rôznych typoch vzoriek. izolácia pôvodcu zo spúta kultiváciou na krvnom agare. izolácia pôvodcu zo vzorky spúta v Middlebrookovom médiu. definitívne uzavretie nálezu po 3-týždňovej kultivácii. testovanie citlivosti diskovým difúznym testom. testovanie citlivosti proporčným testom. dôkaz mutácií vedúcich k rezistencii voči antituberkulotikám. dôkaz bunkovej imunity testom uvoľňovania IFN-gama.

Netuberkulózne mykobaktérie. vyvolávajú ochorenie iba u oslabených ľudí s predispozíciami. prenášajú sa z človeka na človeka. nevyvolávajú nozokomiálne infekcie. prenášajú sa iba respiračnou cestou. väčšina z nich je výborne citlivá na prvolíniové antituberkulotiká. Mycobacterium gordonae a Mycolicibacterium phlei kontaminujú laboratóriá. Mycobacterium kansasii je endemické v baníckych a hutníckych oblastiach. Mycobacterium chimaera a M. xenopi kontaminujú nemocničnú klimatizáciu. Mycobacterium ulcerans je kozmopolitne rozšírené a vyvoláva primárne pneumónie. Mycobacterium marinum vyvoláva akváriový granulóm.

Mycobacterium leprae a lepra. prenáša sa pri dlhodobom úzkom kontakte s chorým na lepru. inkubačná doba lepry môže dosiahnuť až 20 rokov. invaduje do Schwannových buniek a spôsobuje demyelinizáciu nervových vláken. môže diseminovať do všetkých orgánov a tkanív infikovaného človeka. na kultivačných médiách tvorí kolónie až po veľmi dlhom čase. lepromatózna forma lepry má lepšiu prognózu než tuberkuloidná. najinfekčnejšia je lepromatózna forma lepry. lieči sa kombinovanou liečbou minimálne 12 mesiacov. v endemických oblastiach je dostupná špecifická vakcína proti lepre. špecifické protilátky chránia pred recidívou aj reinfekciou.

Nocardia. je vláknitá, bohato sa vetviaca baktéria. v bunkovej stene obsahuje mykolové kyseliny a je slabo acidorezistentná. v preparáte pripomína aktinomycéty. má aeróbny metabolizmus. rastie rýchlo, ale vyžaduje špeciálne kultivačné pôdy. je primárne patogénna pre človeka. vyvoláva sapronózy. má endemický výskyt. je rezistentná voči cefalosporínom III. generácie, aminoglykozidom a imipenemu. má gramnegatívnu stavbu bunkovej steny.

Nocardia a nokardiózy. do organizmu vstupuje respiračnou cestou alebo cez poranenú kožu. primárna kožná nokardióza môže neskôr diseminovať do pľúc. vyvoláva mozgový absces. je pôvodcom septickej meningitídy. vyvoláva endogénne infekcie. vyvoláva mycetóm klinicky neodlíšiteľný od eumycetómov. izolácia nokardie z fyziologicky sterilnej vzorky je vždy klinicky významná. nokardióza sa empiricky lieči sulfonamidmi alebo kotrimoxazolom. liečba nokardiózy je krátkodobá a nikdy nevyžaduje kombináciu antibiotík. v prevencii nokardióz je možné použiť vakcínu.

Actinomyces spp. sú to G+ vetviace sa vláknité baktérie. sú slabo acidorezistentné. rastú pomaly, sú anaeróbne až mikroaerofilné. nemajú vysokú virulenciu. vyvolávajú exogénne infekcie. kolonizujú sliznice človeka a zvierat. masívne kolonizujú subgingiválny plak pri nedostatočnej orálnej hygiene. A. israelii a A.odontolyticus sa izolujú z dutiny ústnej len pri periodontitídach. kolonizujú aj kožu a môžu preto kontaminovať hemokultúry. spôsobujú akútne pyogénne infekcie.

Actinomyces a aktinomykóza. do tkanív prenikajú cez poškodený slizničný kryt. vyvolávajú cervikofaciálnu, abdominálnu a pelvickú aktinomykózu. cervikofaciálna forma je dôsledkom hematogénneho rozsevu. nie sú schopné infikovať pľúca. tvoria granulomatózne fistulujúce lézie secernujúce hnis s drúzami. mikroskopické vyšetrenie hnisu má diagnostický význam. na krvnom agare tvoria viditeľné kolónie po 48-hodinovej kultivácii. liečba je iba konzervatívna - antibiotická. liekom voľby je penicilín podávaný dlhodobo. pri rezistencii voči penicilínu sa v liečbe používa metronidazol alebo tetracyklín.

Korynebaktérie. sú gramlabilné nepravidelné paličky. osídľujú kožu a sliznice človeka. všetky druhy majú nízku virulenciu. nerastú na krvnom agare. často kontaminujú vzorky krvi na hemokultiváciu a stery z rán a slizníc. odolávajú suchému prostrediu na koži. tvoria biofilm a kolonizujú cudzie telesá v tele pacienta. všetky druhy môžu tvoriť difterický toxín. nevyvolávajú nozokomiálne infekcie. ochorenia spôsobujú iba ľuďom.

Corynebacterium diphtheriae, difterický toxín a záškrt. C. diphtheriae je neinvazívna toxinogénna baktéria. difterický toxín tvoria všetky kmene C. diphtheriae. C. diphtheriae infikuje rany a sliznice. difterický toxín má membranolytickú aktivitu. charakteriským prejavom je tvorba pseudomembrány a obštrukcia dýchacích ciest. difterický toxín pôsobí aj neuro-, nefro- a kardiotoxicky. difterický toxín pôsobí len lokálne v mieste infekcie. kultivačný dôkaz C. diphtheriae vždy potvrdzuje diagnózu diftérie. dôkaz špecifických protilátok má diagnostický význam. protektívna imunita je antitoxická.

Neisseria gonorrhoeae a kvapavka. môže sa preniesť na novorodenca počas pôrodu. spôsobuje akútny hnisavý zápal. novorodenecká gonokoková konjunktivitída nie je preventabilná. mikroskopické vyšetrenie má diagnostický význam. kultivačne je veľmi náročná. izolácia N. gonorrhoeae sa povinne hlási. pri kvapavke stačí liečiť iba chorého partnera. pri empirickej liečbe sa odporúča podať penicilín. po infekcii vzniká dlhodobá protektívna imunita. pre promiskuitné osoby je k dispozícii vakcína.

Pri podozrení na kvapavku a jej komplikácie sa môže odobrať. výter z cervixu. výter z uretry. moč suprapubickou punkciou. kĺbový punktát pri artritíde. krv na detekciu antigénu N. gonorrhoeae pri ovariálnom abscese. krv na hemokultiváciu pri diseminovanej forme. krv na dôkaz špecifických protilátok pri faryngeálnej kvapavke. ster z infikovaných slizníc do transportného média. likvor pri ascendentnej kvapavke. stolicu pri kvapavkovej proktitíde.

Neisseria meningitidis. je to fakultatívne anaeróbna G- palička. pohybuje sa pomocou polárne uložených bičíkov. je rastovo nenáročná a množí sa aj v chladničke. je citlivá na vysušenie. v nepriaznivých podmienkach vytvára spóry. prenáša sa respiračne pri blízkom kontakte. hlavným faktorom virulencie je polysacharidové puzdro. lipooligosacharid zodpovedá za alteráciu cievneho endotelu počas sepsy. cídiu meningokokov v krvi zabezpečuje komplement. na Slovensku je typický výskyt v každoročných väčších epidémiách.

Neisseria meningitidis a meningokoková meningitída. vyvoláva epidemickú meningitídu. prameňom pôvodcu je chorý človek alebo bezpríznakový nosič. meningokoková meningitída má aseptický charakter. neliečená meningokoková meningitída má takmer 100% smrtnosť. kožné petechie sa tvoria iba pri meningokokovej sepse detí. na mikrobiologické vyšetrenie sa odoberá likvor a krv na hemokultiváciu. blízke kontakty pacienta nie je potrebné vyšetriť. iniciálna terapia meningokokovej meningitídy využíva cefalosporíny III. generácie. antibiotiká je potrebné začať podávať až po kultivačnom potvrdení diagnózy. proti sérotypu B neexistuje účinná vakcína.

Diagnostika meningokokovej meningitídy. likvor sa počas transportu na kultivačné vyšetrenie musí chladiť. antigény pôvodcu sa v likvore môžu detegovať latexovou aglutináciou. v mikroskopickom preparáte z likvoru je vidieť G- diplokoky a záplavu PMNL. N. meningitidis rastie na krvnom agare aj na selektívnych pôdach pre G- črevné baktérie. na biochemickú identifikáciu N. meningitidis nadväzuje typizácia. citlivosť na antibiotiká sa pri meningokokovej meningitíde zisťuje kvantitatívne. likvor na PCR diagnostiku sa má udržiavať v chlade. PCR analýza likvoru sa robí u všetkých pacientov. pri pozitívnom PCR náleze už nie je potrebný kultivačný dôkaz. v akútnom štádiu je pre potvrdenie diagnózy dôležitý dôkaz protilátok v likvore.

Enterobacteriales. sú biochemicky veľmi aktívne. všetky druhy tvoria bičík a sú pohyblivé. patria k nim producenti ESBL a karbapenemáz. viaceré druhy sa dajú typizovať podľa O alebo H antigénov. mikropuzdrový "Vi" antigén tvoria týfusové salmonely. patria k nim iba druhy vyskytujúce sa v črevnej mikrobiote zdravých ľudí. ich jediným faktorom virulencie sú enterotoxíny. všetky druhy sú potenciálne patogénne. spôsobujú prevažne ochorenia gastrointestinálneho traktu. patria k nim dôležití pôvodcovia nozokomiálnych infekcií.

Escherichia coli. tvorí súčasť črevnej mikrobioty zdravého človeka. niektoré kmene vyvolávajú gastroenteritídy. spôsobuje perinatálne prenosné gastroenteritídy. E. coli K1 vyvoláva novorodenecké meningitídy. je najčastejšou príčinou infekcií močových ciest. nozokomiálne infekcie obvykle nevyvoláva. kmene ETEC sú rozšírené po celom svete. EHEC má nízku infekčnú dávku a môže zapríčiniť akútne zlyhanie obličiek. na mikrobiologickú diagnostiku sa zasiela krv pacienta na dôkaz protilátok. sérotypizácia E. coli zo stolice detí s hnačkou nemá diagnostický význam.

Salmonella. je citlivejšia voči kyslému prostrediu v žalúdku než Shigella. pri zníženej acidite žalúdka (liečba, novorodenci, dojčatá) sa jej infekčná dávka zvyšuje. je invazívna a v organizme človeka sa množí intracelulárne. v makrofágoch sa krvným obehom môže šíriť do ďalších oblastí organizmu. salmonelovými infekciami sú viac ohrození ľudia so zníženou aciditou žalúdka. vyvoláva dyzenteriformnú hnačku. infikuje hrubé črevo. vyvoláva iba črevné infekcie. v prírode žije saprofyticky vo vode a pôde. má viac než 2500 sérotypov.

Netýfusové salmonely a salmonelózy. vyvolávajú zápalový typ hnačky. pravidelne invadujú zo submukózy do krvného obehu. primárnym prameňom pôvodcu sú zvieratá. malé deti môžu ochorieť po kontakte s kolonizovanými domácimi jaštermi. prenášajú sa nepasterizovanými mäsovými a mliečnymi výrobkami. kontaminovanou zeleninou a ovocím sa nemôžu preniesť na človeka. môžu vyvolať aj sepsu, osteomyelitídu, aortitídu, cystitídu alebo meningitídu. invazívne salmonelové infekcie majú samolimitujúci priebeh. pri salmonelovej gastroenteritíde je okrem diéty vždy potrebné podať aj antibiotiká. výskyt salmonelóz na Slovensku klesá vďaka účinnej vakcíne.

Mikrobiologická diagnostika salmonelóz. na diagnostiku sa odoberá stolica alebo výter rekta. vždy je potrebné odobrať aj hemokultúru. pri extraintestinálnych salmonelózach stačí odobrať iba hemokultúru. mikroskopia stolice má pri salmonelózach diagnostický význam. v Gramovom preparáte sa salmonela dá odlíšiť od nepatogénnej črevnej flóry. materiál sa kultivuje na selektívnych pôdach pre črevné paličky. salmonely sa identifikujú biochemicky a sérotypizáciou. vždy sa testuje a hlási ošetrujúcemu lekárovi aj citlivosť na antibiotiká. mikrobiologicky sa vyšetruje aj materiál zo suspektných zdrojov infekcie. pri salmonelovej reaktívnej artritíde sa na vyšetrenie zasiela krv na dôkaz protilátok.

Týfusové salmonely, týfus a paratýfus. prameňom pôvodcu sú infikovaní ľudia. prenášajú sa kontaminovanou vodou a potravinami. nosičstvo S. Typhi v žlčníku nie je epidemiologicky významné. prenášajú sa vajíčkami infikovaných zvierat. týfus aj paratýfus vyvolávajú rovnaké sérotypy salmonel s rôznou virulenciou. pravidelne invadujú zo submukózy do krvného obehu. charakteristickým prejavom týfusu a paratýfusu je hnačka. závažnou komplikáciou pokročilého brušného týfusu je perforácia čreva. v liečbe bývajú účinné fluorochinolóny aj cefalosporíny III. generácie. relapsy brušného týfusu sa zatiaľ neopísali.

Mikrobiologická diagnostika brušného týfusu. na vyšetrenie sa odoberá krv na hemokultiváciu. týfusové salmonely sa dajú dokázať aj v moči, žlči a kostnej dreni. mikroskopicky sa vyšetrujú všetky vzorky z fyziologicky sterilných oblastí. pre potvrdenie diagnózy je smerodajné kultivačné vyšetrenie stolice. kultivácia týfusových salmonel je zložitá pre ich komplexné rastové nároky. vyšetrenie viacerých druhov vzoriek zvyšuje šancu kultivačného záchytu. na laktózových pôdach rastú týfusové salmonely v laktóza-negatívnych kolóniách. týfusové salmonely nie je potrebné sérotypizovať. citlivosť na antibiotiká sa obvykle testovať nemusí. dôkaz protilátok Widalovou reakciou definitívne potvrdzuje diagnózu týfusu.

Shigella a shigelóza. je oportúnne patogénna nepohyblivá fakultatívne anaeróbna G- palička. má veľmi nízku infekčnú dávku a šíri sa priamo fekálno-orálne. môže vyvolať masívny zápal a deštrukciu enterocytov. produkciou shiga toxínu spôsobuje vodnatú hnačku. výsledkom infekcie môže byť bacilárna dyzentéria a HUS. HUS môžu vyvolať všetky kmene shigel. odoberá sa výter rekta a zasiela sa okamžite v transportnom médiu v chlade. mikrobiologická diagnostika je kultivačná. Shigella sa nedá sérotypizovať. antibiotiká sa podávajú všetkým pacientom so shigelózou.

Yersinia enterocolitica. prenáša sa konzumáciou tepelne neupravených potravín živočíšneho pôvodu. rizikové z hľadiska prenosu sú napr. surové klobásy pripravené pri domácej zabíjačke. uskladnenie potravín v chlade zaručí inhibíciu jej množenia. nie je invazívna a infikuje hrubé črevo. hnačky spôsobuje iba u detí a ľudí so zníženou imunitou. vyvoláva mezenteriálnu lymfadenitídu podobnú apendicitíde. môže vyvolať septickú artritídu a osteomyelitídu. pri reaktívnej artritíde obsahuje kĺbový punktát živé yersinie. dá sa kultivovať na obvyklých médiách, ale má pomalší rast. yersiniové hnačky by sa mali vždy liečiť antibiotikami.

Yersinia pestis a morová nákaza. je nesporulujúca, nepohyblivá G- palička. je rastovo náročná a na krvnom agare nerastie. faktorom virulencie je proteínové puzdro, blokujúce fagocytózu. vyvoláva prírodne ohniskové nákazy. z človeka na človeka sa prenáša respiračnou cestou. lesný mor sa na človeka neprenáša. bubonický mor má väčšinou mierny a samolimitujúci priebeh. pľúcna forma moru prebieha pod obrazom atypickej pneumónie. postexpozičná antibiotická profylaxia nie je potrebná. môže sa zneužiť ako biologická zbraň.

Vibrio cholerae a cholera. je to rohlíkovito ohnutá pohyblivá palička, ktorá nie je halofilná. spôsobujú epidémie a pandémie. prameňom infekcie je voda alebo tepelne neupravené morské živočíchy. v ľadových kockách stráca životaschopnosť. kolonizuje hrubé črevo, v ktorom produkuje toxín. všetky jeho sérotypy tvoria cholerový toxín. pôsobením choleratoxínu vyvoláva profúzne vodnaté hnačky. dokazuje sa kultiváciou stolice pacienta. liečba je primárne antibiotická. vakcína proti cholere nie je k dispozícii.

Haemophilus influenzae a ním vyvolané infekcie. je nepohyblivá pleomorfná G+ baktéria. jeho polysacharidové puzdro je protektívnym antigénom. zápalovú aktivitu stimuluje po uvoľnení lipopolysacharidu. bežne vyvoláva infekcie horných ciest dýchacích. môže vyvolať pneumónie, meningitídy a otitídy malých detí. invazívne infekcie spôsobujú predovšetkým opuzdrené kmene (typ b). dobre rastie na krvnom agare. každá izolácia H. influenzae z dýchacích ciest je klinicky významná. všetky kmene sú výborne citlivé na penicilín. účinná vakcína doposiaľ nie je k dispozícii.

Baktérie skupiny HACEK a nimi vyvolané choroby. sú súčasťou orofaryngeálnej mikrobioty človeka. podieľajú sa na vzniku zubného kazu. sú významnými pôvodcami aspiračných pneumónií. sú pôvodcami subakútnej endokarditídy. bránou vstupu môže byť zápalom poškodená gingíva. sú rastovo nenáročné a na krvnom agare vyrastú do 24 hodín. v hemokultúrach sa nedajú vždy dokázať bežnou kultiváciou. v diagnostike sa využíva dôkaz protilátok. sú citlivé na cefalosporíny III. generácie. ak netvoria betalaktamázy, môže sa v liečbe použiť ampicilín s gentamicínom.

Pseudomonas aeruginosa. je fakultatívne anaeróbna pohyblivá gramnegatívna palička. faktormi virulencie sú proteázy, exotoxíny a tvorba biofilmu. je to potenciálne patogénna baktéria. často vyvoláva pneumónie pacientov s cystickou fibrózou. môže vyvolať postantibiotickú enterokolitídu. môže byť súčasťou mikrobioty zdravého človeka. patrí k významným pôvodcom nozokomiálnych nákaz. vyvoláva atypické pneumónie intubovaných pacientov. pre rast potrebuje komplexné obohatené kultivačné médiá. niektoré kmene bývajú citlivé na penicilín a ampicilín.

Campylobacter spp. sú to helikálne pohyblivé mikroaerofilné G- baktérie. majú pomerne vysokú infekčnú dávku. primárnym zdrojom infekcie je chorý človek alebo bacilonosič. prenášajú sa kontaminovanou vodou a potravinami. sú invazívne a vyvolávajú zápalový typ hnačky. termofilné kampylobaktery šíria vtáky. nie sú citlivé na vysušenie ani na expozíciu vzdušnému kyslíku. dobre rastú na selektívnych laktózových pôdach pre črevné paličky. nevyvolávajú extraintestinálne infekcie. stimulujú vznik reaktívnej artritídy a Reiterovho syndrómu.

Campylobacter spp. a kampylobakteriózy. spôsobujú zoonózy. prenášajú sa alimentárne aj priamym kontaktom s kolonizovanými zvieratami. interhumánny prenos sa zatiaľ neopísal. hnačka vzniká 5-12 hodín po prehltnutí kontaminovanej potravy. z črevnej submukózy sa môžu šíriť do krvi a vyvolať sepsu. postinfekčne môže vzniknúť Guillainov-Barrého syndróm. spôsobujú iba vodnaté nekrvavé hnačky bez teploty. liekom voľby sú makrolidy, tetracyklíny a ciprofloxacín. antibiotiká sa podávajú všetkým infikovaným. deťom sa preventívne podáva atenuovaná vakcína.

Diagnostika kampylobakteriózy. stolica sa transportuje do 2 hodín a okamžite sa musí spracovať. výter rekta sa zasiela v transportnom médiu. mikroskopické vyšetrenie stolice má diagnostický význam. v preparáte z čistej kultúry pripomínajú kampylobaktery húf letiacich vtákov. dôkaz kampylobakterových antigénov v stolici sa rutinne nevykonáva. kampylobaktery sú zahrnuté v PCR-paneloch pre diagnostiku gastroenteritíd. kultivácia prebieha 24 hodín na krvnom agare pri 37 °C. kampylobaktery spoľahlivo druhovo identifikuje MALDI-TOF. citlivosť na antibiotiká sa rutinne netestuje. kampylobakterové hnačky potvrdzuje dôkaz protilátok v sére pacienta.

Helicobacter pylori a H. heilmannii. patria medzi gastrické helikobaktery. sú mikroaerofilné s teplotným optimom 37 °C. prenášajú sa alimentárne. spôsobujú zoonózy. dobre rastú v anaeróbnom prostredí. tvoria kokoidné dormantné formy. H. heilmannii dobre rastie na kultivačných médiách. oba druhy iniciujú karcinogenézu. H. heilmannii vyvoláva len mierne gastritídy. amoniak a vakuolizačný toxín H. pylori poškodzujú žalúdočnú sliznicu.

Helicobacter pylori. prenáša sa interhumánne; oro-orálne alebo fekálno-orálne. na kolonizácii žalúdka sa zúčastňuje jeho pohyblivosť, ureáza a adhezíny. žije a množí sa v žalúdočnom obsahu. kolonizuje kardiu, korpus a antrum žalúdka. vakuolizačný toxín produkujú všetky kmene H. pylori. jeho cagA gén sa podieľa na patogenéze gastritídy. vždy vyvoláva klinické príznaky. počas chronickéj gastritídy indukuje tvorbu autoprotilátok. duodenálny vred nevyvoláva. chronická gastritída môže viesť k vredu alebo karcinómu žalúdka.

Diagnostika a liečba helikobakterovej gastritídy. ureázový dychový test má vysokú špecifickosť a citlivosť. dôkaz antigénu zo stolice jednoznačne dokazuje infekciu. žalúdočná biopsia sa odoberá na mikroskopické a kultivačné vyšetrenie. molekulárne metódy nie sú v diagnostike helikobakterovej gastritídy spoľahlivé. citlivosť na antibiotiká sa netestuje. dôkazom protilátok ELISA testom sa dá sledovať vývoj helikobakterovej infekcie. dôkaz protilátok je užitočný iba pri epidemiologických populačných štúdiách. helikobakterová gastritída sa lieči monoterapiou rifampicínom. v terapii sa podáva kombinácia viacerých antibiotík a inhibítora protónovej pumpy. helikobaktery sú citlivé na amoxicilín, klaritromycín a metronidazol.

Bordetella pertussis. je to malý striktne aeróbny G- rastovo náročný kokobacil. je citlivá na vysušenie. najčastejším prameňom nákazy je infikované zviera. má afinitu k riasinkovému epitelu dýchacích ciest. v organizme človeka sa množí intracelulárne. tracheálny cytotoxín likviduje fagocyty. tracheálny cytotoxín poškodzuje mukociliárny epitel. filamentózny hemaglutinín priestorovo blokuje fagocytózu. pertusový toxín poškodzuje mechanizmy imunity. bordetely chráni pred fagocytózou masívne polysacharidové puzdro.

Bordetella pertussis a ňou vyvolané choroby. prenáša sa respiračne; potrebný je blízky kontakt s infikovaným človekom. vyvoláva nekrotizujúci zápal laryngu. pertusový toxín pôsobí len lokálne v mieste infekcie. čierny kašeľ je možné klinicky diagnostikovať už v katarálnom štádiu. paroxyzmálne štádium pertussis vzniká po poškodení mukociliárneho transportu. vážnou komplikáciou pertussis môže byť sekundárna bakteriálna pneumónia. u čiastočne imúnnych osôb sa klinicky prejaví iba chronický perzistujúci kašeľ. pred pertussis chránia protilátky proti adhezínom a toxínom bordetel. bordetely sú inaktivované cytotoxickými T-lymfocytmi. postinfekčná imunita je celoživotná.

Bordetella pertussis – diagnostika, liečba a prevencia. vhodné sú vzorky z respiračných ciest, ktoré treba chrániť pred vysušením. vzorky sa kultivujú najmenej 7 dní na špeciálnych pôdach pre bordetelly. mikroskopické vyšetrenie poskytne rýchle predbežné potvrdenie pertussis. PCR diagnostika nie je pre pertussis vhodná. detekcia pertraktínu v moči definitívne potvrdzuje diagnózu pertussis. v mikrobiologickej diagnostike sa využíva dôkaz protilátok proti pertusovému toxínu. pertussis lieči sa makrolidmi, pretože penicilíny ani cefalosporíny nie sú účinné. antibiotiká podané v paroxyzmálnom štádiu pertussis zmierňujú záchvaty kašľa. deťom sa preventívne podáva acelulárna subjednotková vakcína. vakcinácia má časovo obmedzený protektívny účinok.

Legionely. sú to G- aeróbne akvatické baktérie, ktoré infikujú voľne žijúce améby. počas životného cyklu striedajú viaceré fenotypové formy. hlavným faktorom virulencie je puzdro a leukocidín. kontaminujú vodovodné potrubia a klimatizačné systémy. vo vlhkej pôde a komposte rýchlo hynú. vyvolávajú sapronózy. prenášajú sa kontaminovanou vodou a potravinami. sú prenosné z človeka na človeka. môžu vyvolať nozokomiálne infekcie. vytvárajú biofilm na katétroch a implantátoch.

Legionely a legionelózy. do organizmu vstupujú vdýchnutím kontaminovaného vodného aerosólu. infikujú alveolárne makrofágy a alveolárne epitelové bunky. v ľudskom organizme sa množia extracelulárne. legionelová infekcia imunokompetentných má väčšinou asymptomatický priebeh. legionárska choroba je atypická pneumónia so systémovými prejavmi. pontiacká horúčka je závažne systémové ochorenie imunosuprimovaných ľudí. v obrane pred legionelami nemá protilátková odpoveď význam. pre boj s legionelami je významný IFN-gama a bunková imunita. pred legionelami chráni Th-2 cytokínová odpoveď. legionely sú likvidované aktivovanými makrofágmi.

Diagnostika, terapia a prevencia legionelóz. v akútnej fáze legionárskej choroby sa odoberá spútum vykašľané pacientom. pravidelne sa odoberá krv na hemokultiváciu. v rutinnej diagnostike legionelóz sa používa dôkaz antigénu v moči. pre rast na kultivačných pôdach potrebujú legionely cysteín a soli železa. na krvnom agare tvoria legionely drobné kolónie po predĺženej kultivácii. metódami PCR sa dá dokázať iba L. pneumophila séroskupiny I. citlivosť na antibiotiká sa pri legionelóze rutinne neoveruje. legionárska choroba sa lieči makrolidmi, fluorochinolónmi alebo tetracyklínmi. pontiackú horúčku je potrebné liečiť aminopenicilínmi alebo cefalosporínmi. rizikovým skupinám ľudí sa preventívne podáva legionelová vakcína.

Bartonely. sú to drobné, pohyblivé G+ kokobacily. majú anaeróbny metabolizmus. do organizmu vstupujú cez poranenú kožu. môžu sa preniesť článkonožcami. infikujú erytrocyty a cievny endotel. vyvolávajú ochorenie len u detí a imunologicky oslabených ľudí. vyvolávajú opakované horúčky a angiomatózu. na kultivačných pôdach rastú extrémne pomaly. na krvnom agare nerastú vôbec. v organizme pacienta sú dobre citlivé na penicilín.

Bartonella baciliformis a ňou vyvolané choroby. na Slovensku sa prirodzene nevyskytuje. prenáša sa respiračnou cestou. prameňom pôvodcu je človek. klinické prejavy vyvoláva iba u imunologicky oslabených ľudí. spôsobuje Carriónovu chorobu. pri infekcii vyvoláva prechodnú anémiu a zníženie imunity. infekcia má dvojfázový priebeh a môže končiť fatálne. mikroskopická diagnostika horúčky Oroya je vysoko citlivá. antibiotická liečba obvykle nie je potrebná. je citlivá na fluorochinolóny a chloramfenikol.

Bartonella quintana a ňou vyvolané choroby. vyskytuje sa endemicky v povodí Dunaja. prameňom infekcie sú drobné myšovité hlodavce. prenáša sa komármi. môže sa dlhodobo vyskytovať v krvnom obehu pacienta. v organizme človeka sa rozmnožuje extracelulárne. prenáša sa pri výkopových stavebných prácach. vyvoláva zákopovú horúčku. spôsobuje bacilárnu angiomatózu a subakútnu endokarditídu. mikrobiologicky sa diagnostikuje pomocou hemokultivácie. pacientom sa podávajú makrolidy alebo tetracyklíny.

Bartonella henselae. prenáša sa mačacím škrabnutím. interhumánny prenos všami nie je vylúčený. preniká cez kožu a vyvoláva chronickú regionálnu lymfadenopatiu. po perinatálnom prenose vyvoláva novorodenecké meningitídy. u detí vyvoláva závažné systémové infekcie. vyvoláva profesionálnu bacilárnu peliózu. je pôvodcom subakútnej endokarditídy. v rutinnej diagnostike sa využíva kultivácia na čokoládovom agare. antibiotická liečba obvykle nie je potrebná. diseminované infekcie sa liečia makrolidmi alebo tetracyklínmi.

Brucely. sú to drobné G- kokobacily. sú rastovo veľmi náročné a množia sa veľmi pomaly. netvoria vlastné ATP. nefarbia sa podľa Grama. hlavným rezervoárom sú netopiere a iné myšovité hlodavce. vyvolávajú zoonózy. prenášajú sa vektormi. infikujú makrofágy, v ktorých sa intracelulárne rozmnožujú. spôsobujú akútne pyogénne infekcie. môžu perzistovať v infekčných ložiskách a vyvolávať relapsy brucelózy.

Brucella spp. a brucelóza. bránou vstupu je poškodená koža, sliznica konjunktívy, dýchacích ciest a GITu. alimentárny prenos je zriedkavý. spôsobujú chrípke podobné príznaky a v chronickom štádiu undulujúce horúčky. vyvolávajú granulomatózny zápal. základom mikrobiologickej diagnostiky je kultivačný dôkaz. hemokultúra nie je vhodná na diagnostiku brucelózy - v krvi sa brucely nenachádzajú. dôkaz protilátok nemá diagnostický význam. neliečená brucelóza človeka má vždy vysokú smrtnosť. v liečbe sa používa dlhodobá liečba kombináciou doxycyklínu s rifampicínom. primárna prevencia využíva vakcináciu hospodárskych zvierat.

Francisella tularensis. je to pleomorfný G- nepohyblivý nesporulujúci kokobacil. energiu získava fermentáciou cukrov. vo vonkajšom prostredí rýchlo hynie. je citlivá na nízke teploty a zmrazenie ju inaktivuje. spôsobuje zoonózy. franciselu prenášajú ektoparazity, predovšetkým kliešte. rozmnožuje sa intracelulárne. puzdro chráni extracelulárne francisely pred lýzou komplementom. nevyvoláva chronické infekcie. na Slovensku sa Francisella nevyskytuje.

Francisella tularensis a tularémia I. endemicky sa vyskytuje na severnej pologuli. tularémia je prírodne ohnisková nákaza. má veľmi nízku infekčnú dávku. prenáša sa priamym kontaktom. interhumánny prenos je pomerne častý. prenáša sa prehltnutím kontaminovanej vody a potravín. spôsobuje pyogénne infekcie. môže perzistovať v infekčnom ložisku a vyvolať relapsy ochorenia. na infikovaných slizniciach tvorí biofilm. protilátky sa nepodieľajú na inaktivácii francisel v organizme.

Francisella tularensis a tularémia II. neprenáša sa respiračnou cestou. do organizmu vstupuje cez poškodenú kožu a intaktnú konjunktívu. človek sa najčastejšie nakazí od zajacov a králikov. vyvoláva profesionálne nákazy poľovníkov a lesníkov. ochorenie vyvoláva len u ľudí so zníženou imunitou. kľúčový význam pri obrane pred franciselami má IFN-gama, TNF a makrofágy. diseminácia francisel nastáva u pacientov s nedostatočnou bunkovou imunitou. francisely nie sú schopné infikovať CNS. ľudia s defektom tvorby IgA mávajú fulminantný priebeh tularémie. je to potenciálna biologická zbraň.

Diagnostika, liečba a prevencia tularémie. na mikrobiologickú diagnostiku je vhodná krv na hemokultiváciu. francisela je rastovo náročná, pre rast vyžaduje cysteín a rastie pomaly. francisela potrebuje predĺženú kultiváciu na krvnom agare. PCR rýchlo a definitívne potvrdí diagnózu tularémie. citlivosť francisel na antibiotiká sa zisťuje diskovým difúznym testom. k základnej mikrobiologickej diagnostike patrí dôkaz protilátok. liekom voľby pri tularémii je streptomycín. ľahšie formy tularémie sa môžu liečiť penicilínmi a cefalosporínmi. tularémia sa môže liečiť gentamicínom, tetracyklínmi a ciprofloxacínom. pacientov s tularémiou je nevyhnutné preventívne izolovať.

Pasteurella multocida. je drobný opuzdrený gramnegatívny kokobacil. prírodným rezervoárom sú ektoparazity hlodavcov. môže bezpríznakovo kolonizovať dutinu ústnu psov a mačiek. najčastejšie sa prenáša pohryznutím zvieraťom (infikuje ranu). dlhodobo môže prežívať v prostredí. faktorom virulencie je tvorba slizu. vyvoláva akútne pneumónie chovateľov oviec a hovädzieho dobytka. u človeka vyvoláva celulitídu a lymfadenopatiu. diagnostikuje sa kultivačne. všetky kmene sú výborne citlivé na penicilín.

Clostridium tetani a tetanus. C. tetani môže kolonizovať črevo zvierat a človeka. virulenciu C. tetani podmieňuje tetanospazmín. tetanospazmín pôsobí na tlmivej synapse. tetanické kŕče vyvoláva tetanolyzín. diagnostika tetanu je založená na dôkaze toxínu v sére pacienta. protilátky proti tetanickému toxínu prechádzajú cez placentu. klinickú diagnózu potvrdzuje kultivačný dôkaz klostrídia z rany pacienta. ako prvú pri príznakoch tetanu aplikujeme antibiotickú liečbu. antitoxín sa pacientovi podá až po mikrobiologickej konfirmácii tetanu. antitoxín inaktivuje aj toxín, ktorý sa už naviazal na neuróny.

Po podaní tetanického antiséra pri liečbe tetanu. pacient je chránený proti tetanu počas nasledujúcich 15 rokov. inaktivuje sa voľný tetanospazmín v organizme pacienta. pacient začne tvoriť vlastné protilátky proti tetanickému toxínu. stúpa hladina komplementu v sére. stúpa baktericídna schopnosť séra pre Clostridium tetani. tetanolyzín ostáva aktívny. dochádza ku zvýšeniu imúnnej adherencie pre klostrídie. ochranný účinok podaných protilátok je krátkodobý. ochranný účinok antiséra možno nahradiť vysokou dávkou antibiotík. je potrebná aj ďalšia starostlivosť o pacienta.

Botulinické klostrídie a botulizmus. spóry botulinických klostrídií sa varom inaktivujú. kyslé pH podporuje klíčenie spór botulinických klostrídií. botulotoxíny blokujú vylučovanie acetylcholínu na nervovosvalovej platničke. botulotoxíny sú termostabilné. pri ranovom botulizme clostridium invaduje do tkanív. pre dojčatá je rizikový med. pri podozrení na botulizmus je potrebné čo najskôr podať antisérum. odstránenie zvyškov botulotoxínu z GITu zabráni jeho ďalšej absorpcii do krvi. pri dojčeneckom botulizme nie je potrebné podať antibiotiká. toxíny sa pri botulizme dokazujú vo zvyškoch potravy, v obsahu GITu a v sére pacienta.

Spirochéty. sú to tenké špirálovité G- baktérie. sú odolné voči vysušeniu a ďalším faktorom prostredia. pohybujú sa pomocou periplazmatických axiálnych filamentov. dajú sa pozorovať v tmavom poli. sú citlivé na betalaktámové antibiotiká a tetracyklíny. žiadne z nich nie je súčasťou mikrobioty človeka. pre človeka sú všetky oportúnne patogénne. niektoré kolonizujú subgingiválny zubný plak a gingiválny žliabok. patrí k nim rod Treponema, Leptospira a Borrelia. patrí k nim Spirillum, Helicobacter a Borreliella.

Treponema pallidum a syfilis. prenáša sa výlučne pohlavným stykom. infekčné je len primárne štádium syfilisu. môže spôsobiť intrauterinnú aj perinatálnu infekciu. ulcus molle je typickou léziou prvého štádia syfilisu. gumy v tkanivách vznikajú už počas sekundárneho štádia syfilisu. kožné a slizničné lézie sú typické pre včasný a neskorý latentný syfilis. terciárny syfilis sa prejavuje poškodením CNS a kardiovaskulárneho systému. lieči sa penicilínom. preventívne sa vykonáva povinný skríning darcov krvi a gravidných žien. vyšetriť a liečiť je potrebné všetkých sexuálnych partnerov infikovaného pacienta.

Pri laboratórnej diagnostike syfilisu sa používa. mikroskopické vyšetrenie v tmavom poli ako súčasť rutinnej diagnostiky. imunofluorescenčný dôkaz v tkanivových rezoch. kultivácia na špeciálnych obohatených médiách pre treponémy. dôkaz protilátok na odlíšenie od nevenerických treponematóz. dôkaz reagínových protilátok na monitorovanie aktivity syfilisu a jeho liečby. dôkaz antitreponémových protilátok pri kongenitálnom syfilise. kombinácia dôkazu reagínových a antitreponémových protilátok (rutinne). Western-blot na vylúčenie nešpecifickej reaktivity sér. PCR pri vrodenom syfilise. dôkaz antikardiolipínových protilátok ako konfirmačný test pri dôkaze syfilisu.

Laboratórna diagnostika syfilisu – označte vhodný materiál a metódy. sérum na dôkaz protilátok. ster tampónom z tvrdého vredu na mikroskopický dôkaz. hnis z gumatóznych lézií na kultivačný dôkaz. likvor, materiál z kožných a slizničných lézií novorodenca na PCR vyšetrenie. Western blot pri konfirmácii výsledkov novodiagnostikovaných pacientov. RRR na dôkaz reagínových protilátok. TPHA test na dôkaz antikardiolipínových protilátok. kardiolipín pri konfirmačných testoch na dôkaz protilátok. FTA-abs test na dôkaz antitreponémových protilátok. BWR na dôkaz treponémových antigénov v likvore.

Borreliella burgdorferi a lymská borelióza. zdrojom infekcie je človek. prenáša sa kliešťami. do organizmu preniká do 3 hodín po prisatí kliešťa. prenáša sa transplacentálne aj perinatálne. prežíva dlhodobo v infekčnom prachu. bránou vstupu je konjunktíva a respiračná sliznica. môže asymptomaticky perzistovať v organizme pacienta a spôsobiť relapsy. na terapiu sa používajú tetracyklíny, aminopenicilíny a cefalosporíny. pacienta s erythema migrans nie je potrebné liečiť antibiotikami. lymskú boreliózu vyvolávajú aj iné borélie než B. burgdorferi.

Medzi hlavné klinické prejavy lymskej boreliózy patrí. postihnutie kože. postihnutie pľúc. neurologické prejavy. postihnutie srdca. sepsa. muskuloskeletálne prejavy. postihnutie pečene. postihnutie žalúdka a čriev. postihnutie oka. postihnutie obličiek a močového mechúra.

Laboratórna diagnostika lymskej boreliózy využíva. dôkaz bunkovej imunity kožným testom. dôkaz špecifických protilátok. dôkaz protilátok v likvore pri neuroborelióze. dôkaz boréliových antigénov v likvore pri meningitíde. imunoblot pri konfirmácii reaktívnych sér v ELISA-teste. mikroskopické vyšetrenie likvoru po farbení podľa Grama. 48-hodinovú kultiváciu na čokoládovom agare. PCR pri akútnej neuroborelióze (z likvoru) a artritíde (zo synoviálnej tekutiny). PCR pri očnej forme boreliózy (z konjunktiválneho steru). izoláciu borélií z biopsie erythema migrans alebo z likvoru pri akútnej forme.

Borrelia recurrentis. je pohyblivá, špirálovitá baktéria. rezervoárom je človek. prenášajú ju vši a šíri sa epidemicky. ak nie sú prítomné vši, môže sa šíriť aj kliešťami. vyvoláva horúčku so sepsou a septickou meningitídou. návraty horúčky sú spôsobené zmenou jej antigénovej štruktúry. dokazuje sa mikroskopicky vo vzorke krvi. na mikrobiologickú diagnostiku sa odoberá krv na hemokultiváciu. nie je citlivá na betalaktámové antibiotiká. vďaka povinnej vakcinácii bola eradikovaná.

Borélie môžu vyvolať. epidemickú návratnú horúčku. haverhillskú horúčku. endemickú návratnú horúčku. maltskú horúčku. Q-horúčku. horúčku prenosnú kliešťami. volynskú horúčku. pontiackú horúčku. horúčku prenosnú všami. žatevnú horúčku.

Leptospiry. patria medzi špirálovité baktérie. rozdeľujú sa do viacerých sérotypov. sú obligátne anaeróbne. sú primárne zoopatogénne. pre človeka sú oportúnne patogénne. nachádzajú sa v moči infikovaných zvierat. prenášajú sa vodou a potravinami kontaminovanými močom hlodavcov. spôsobujú alimentárne infekcie a otravy z potravín. vo vlhkej pôde rýchlo hynú. na krvnom agare tvoria viditeľné kolónie po 48-hodinovej kultivácii.

Leptospiry a leptospiróza. človek sa najčastejšie infikuje kontaminovanou vodou. prenikajú sliznicami a poranenou kožou. prenášajú sa článkonožcami. nevyvolávajú profesionálne infekcie. po prieniku leptospír cez kožu vzniká lokalizovaná pyogénna infekcia. leptospiróza sa najčastejšie prejavuje chrípke podobnými príznakmi. poškodzujú endotel krvných kapilár a vyvolávajú vaskulitídu. poškodzujú hlavne pečeň, CNS a obličky. protektívna imunita je sprostredkovaná cytotoxickými T-lymfocytmi. v terapii sa rutinne podáva leptospirové antisérum.

Leptospirózy - diagnostika. leptospiry sa pri infekcii nachádzajú v krvi, likvore; neskôr v moči. pri leptospiróze sa odoberá stredný prúd moču na kvantifikáciu bakteriúrie. leptospiry sa dajú izolovať zo stolice chorého človeka. pri leptospiróze sa odoberá krv do hemokultivačných nádobiek. leptospiry rastú na čokoládovom agare po predĺženej kultivácii. leptospiry sa sérotypizujú mikroaglutinačno-lytickou reakciou. pri leptospiróze sa odoberá krv na dôkaz protilátok. protilátková odpoveď je sérotypovo-špecifická. v diagnostike leptospirózy sa používa IGRA-test. citlivosť na antibiotiká sa pri leptospiróze rutinne netestuje.

Mykoplazmy a ureaplazmy. netvoria peptidoglykán. nedajú sa farbiť podľa Grama. sú pleomorfné a prechádzajú bakteriologickými filtrami. sú rezistentné voči antibiotikám inhibujúcim stavbu bunkovej steny. majú rigidnú bunkovú stenu. majú trojvrstvovú cytoplazmatickú membránu s cholesterolom. netvoria ATP. nerastú na kultivačných médiách. sú striktne intracelulárne. majú anaeróbny metabolizmus.

Mycoplasma pneumoniae a ňou vyvolané choroby. šíri sa epidemicky kvapôčkovou infekciou. dlhodobo prežíva v infekčnom prachu. poškodzujemukociliárny aparát dýchacieho traktu. spôsobuje infekcie dýchacích ciest a primárne atypické pneumónie. pre ochorenie je charakteristický purulentný zápal. u časti chorých sa tvoria chladové autoaglutiníny reagujúce s erytrocytmi. kultivačná diagnostika sa uprednostňuje pred dôkazom špecifických protilátok. na špeciálnych pôdach vyrastá v mikrokolóniách až po dlhšej kultivácii. mykoplazmovú pneumóniu potvrdzuje prítomnosť špecifického IgG v jednej vzorke séra. v terapii sú účinné penicilíny a cefalosporíny.

Urogenitálne mykoplazmy a nimi vyvolané choroby. patria k nim M. hominis, M. genitalium a Ureaplasma urealyticum. patria k nim M. penetrans, M. genitalium a M. faucium. môžu byť prítomné na vaginálnej sliznici a distálnej uretre zdravých ľudí. pri premnožení vyvolávajú negonokokovú uretritídu a cervicitídu. dokazujú sa v steroch z uretry, vagíny a cervixu, v sperme a v prvom prúde moču. materiál obsahujúci mykoplazmy sa musí transportovať anaeróbne. laboratórna diagnostika je založená na 2-dňových metabolických testoch. ich antimikrobiálna citlivosť sa rutinne netestuje. produkujú betalaktamázy. sú citlivé na vankomycín.

Riketsie. obsahujú peptidoglykán, ale zle sa farbia podľa Grama. obsahujú lipopolysacharid. netvoria vlastný ATP. nemajú vlastnú proteosyntézu. sú obligátne intracelulárne. pred fagocytózou ich chráni puzdro. infikujú makrofágy a endotelové bunky. likviduje ich aktivovaný makrofág v spolupráci s protilátkami. nie sú schopné bezpríznakovo perzistovať v organizme. nie sú citlivé na antibiotiká.

Riketsie a riketsiózy. prenášajú sa vektormi. pôvodcovia škvrnitých horúčok majú epidemický výskyt. väčšinou spôsobujú len asymptomatické infekcie. vyrážka obvykle nevzniká. smrť môže nastať pre multiorgánové zlyhanie. diagnostika sa zakladá na dôkaze špecifických protilátok. v diagnostike sa môže použiť PCR. v liečbe sa využíva tetracyklín alebo chloramfenikol. deti a gravidné ženy sa liečia penicilínmi v kombinácii s gentamicínom. v prevencii sa využíva vakcinácia cestovateľov.

Coxiella burnetii a ňou vyvolané choroby. prameňom nákazy je človek. infekcia sa prenáša inhaláciou, alimentárne, kontaktom alebo kliešťom. spôsobuje Q-horúčku. vyvoláva nozokomiálne infekcie. infekciu pravidelne sprevádza exantém a enantém. spôsobuje atypickú pneumóniu a hepatitídu. môže spôsobiť chronickú infekciu s endokarditídou. nespôsobuje perzistujúcu latentnú infekciu s reaktiváciami. laboratórne sa diagnostikuje dôkazom protilátok a pomocou PCR. v liečbe sa používajú beta-laktámové antibiotiká a vankomycín.

Ehrlichia, Anaplasma a nimi vyvolané choroby. kolujú v prírodných ohniskách. prenos z človeka na človeka je bežný. infikujú leukocyty. v infikovaných bunkách vytvárajú moruly. v organizme sa množia extracelulárne. produkujú enterotoxíny. klinicky sa najčastejšie prejavia chrípke podobnými príznakmi. na človeka sa prenášajú kliešťami. vyrážka po infekcii nevzniká. ehrlichiózy a anaplazmózy majú vysokú letalitu.

Mikrobiologická diagnostika a terapia ehrlichiózy a anaplazmózy. na mikroskopickú diagnostiku sa odoberá periférna krv. mikroskopicky sa vyšetruje krvný náter na prítomnosť morúl. moruly sú v krvi pacienta detegovateľné až do konca rekonvalescencie. neprítomnosť morúl v krvnom nátere vylučuje ochorenie. kultivačný dôkaz sa vykonáva predĺženou kultiváciou na krvnom agare. v sporných prípadoch je vhodné použiť dôkaz špecifickej bakteriálnej DNA. dôkaz protilátok nemá diagnostický význam. pomocnú úlohu má mikrobiologické vyšetrenie prisatého kliešťa. liekom voľby sú tetracyklíny. pri alergii na tetracyklíny sa odporúčajú makrolidy a fluorochinolóny.

Chlamýdie. sú drobné striktne intracelulárne baktérie. nemajú lipopolysacharid. farbia sa grampozitívne. infekčnou časticou je elementárne teliesko. elementárne telieska neobsahujú peptidoglykán. v infikovanej bunke vytvárajú inklúzie. rozmnožujú sa voľne v cytoplazme infikovanej bunky. využívajú ATP hostiteľskej bunky. nedokážu dlhodobo perzistovať v makrofágoch. na konci replikačného cyklu sa z bunky uvoľňujú retikulárne telieska.

Chlamydia trachomatis (sérotypy D-K). je rozšírená celosvetovo. prenáša sa výlučne sexuálnym stykom. vyvoláva trachóm. vyvoláva infekcie genitálneho traktu, konjunktivitídy a proktitídy. môže byť príčinou neplodnosti. vyvoláva purulentné meningitídy novorodencov. za relapsy zodpovedajú perzistujúce formy chlamýdií. betalaktámové antibiotiká sú liekom prvej voľby. lieči sa podávaním makrolidov, tetracyklínov alebo fluorochinolónov. v prevencii sa využíva veľmi účinná vakcína.

Chlamydia pneumoniae a ňou vyvolané choroby. zdrojom infekcie sú vtáky; spôsobuje ornitózy. prenáša sa kvapôčkovou infekciou. častejšie postihuje horné dýchacie cesty než pľúca. je bežným pôvodcom sekundárnej bakteriálnej pneumónie pri chrípke. pravdepodobne sa podieľa na patogenéze aterosklerózy. dokazuje sa kultivačne na krvnom agare (vyrastie do 2 dní). pri diagnostike sa využíva dôkaz protilátok. PCR nie je vhodná pre diagnostiku chlamýdiovej pneumónie. na liečbu sa môžu použiť makrolidy alebo tetracyklíny. chlamýdiové pneumónie detí sa prednostne liečia fluorochinolónmi.

Na diagnostiku chlamýdiových infekcií sa využíva. dôkaz puzdrových antigénov chlamýdií v moči (pri pneumónii a uretritíde). dôkaz chlamýdiovej DNA/RNA v prvom prúde moču (pri uretritíde). dôkaz chlamýdiovej DNA/RNA v prvom prúde moču (pri cervicitíde). dôkaz DNA/RNA chlamýdií v aspiráte alebo biopsii pri zápalovom ochorení v malej panve. detekciu špecifických protilátok v sére pri urogenitálnych chlamýdiových infekciách. dôkaz špecifikých protilátok v sére pri chlamýdiovej pneumónii. kultiváciu spúta pri chlamýdiovej pneumónii. dôkaz špecifických protilátok pri reaktívnej artritíde. mikroskopický dôkaz chlamýdií v zápalových exsudátoch a sekrétoch (Gramovo farbenie). imunofluorescenčný dôkaz chlamýdií v cervikálnom výtere (dacron/cytobrush).